hnev

Prejavovať emócie 1

Základný rozpor – prejavovať alebo neprejavovať emócie?

Často robím tréningy na riešenie konfliktov, alebo na iné interakčné (komunikačné) témy. Na nich sa skoro vždy objaví téma ako zvládať svoje emócie a emócie druhej strany.

Ľudia často zažívajú emocionálne náročné situácie – a veľká časť z nich sú konflikty. A celkom oprávnene majú potrebu takúto situáciu dobre zvládnuť. A emócie v konfliktoch bývajú intenzívne a obvykle negatívne. Prirodzene to ľudí trápi. Navyše, emócie väčšina prežíva ako niečo, čo nemáme pod kontrolou, ako samostatnú entitu, ktorá si žije vlastným životom v tele človeka.

Je zaujímavé ako ľudia k emóciám pristupujú – často ako k niečomu čo ich obťažuje, vyrušuje, straší.

Emócie niekedy vnímame ako niečo,

čo sa chystá kontrolovať nás

a nie ako niečo,

čo si vieme predstaviť ovládať

ako pohyby vlastnej ruky.

Postoje ľudí k emóciám zisťujem cez dve protikladne postavené otázky. Nepýtam sa na to, či majú dobrú alebo zlú skúsenosť s emóciami v konflikte, ani sa nepýtam, čo sami v realite robia, ale pýtam sa na to, čo si myslia, že je správne robiť:

Je správne emócie v konfliktoch prejavovať, lebo ich prejavovanie pomáha konštruktívnemu riešeniu konfliktov?

Alebo:

Je správne emócie v konflikte neprejavovať, lebo práve neukazovaním emócií pomáhame konštruktívnemu riešeniu konfliktov?

Ľudia si majú možnosť vybrať iba jednu z týchto dvoch možností a tak sa vždy rozdelia na dve navzájom nesúhlasiace skupiny. Tieto dve otázky pomáhajú v diskusii ujasniť si ako to vlastne s prejavovaním emócií v konfliktoch je a ako by to malo/mohlo byť.

Čo teda pomáha? Čo si ľudia myslia?

hnev v konflikte
Photo by Aarón Blanco Tejedor on Unsplash

Čo tvrdia odporcovia prejavovania emócií

Začnem od tých, čo si myslia, že je správne emócie v konfliktoch neprejavovať. Odporcovia prejavovania emócií najčastejšie hovoria niekoľko tvrdení (a väčšinou sú pravdivé).

Odporcovia tvrdia, že emócie by sme v konflikte nemali prejavovať, lebo:

  • Emócie vyvolávajú ďalšie emócie a konflikt sa tak rýchlejšie vyostruje.
  • Emócie ovplyvňujú racionálne myslenie – znižujú kvalitu rozhodnutí a sťažujú rozumnú dohodu.
  • Emócie ovplyvňujú racionálne myslenie tak, že spôsobujú odbočovanie od podstaty konfliktu.
  • Emócie sa ťažko kontrolujú a ak sa človek neovládne, emócie ho zaplavia a nevie potom rozumne myslieť ani hovoriť.
  • Silné emócie vedú k tomu, že človek povie a urobí veci, ktoré by potom po ukľudnení najradšej odvolal.
  • Prejavovaním emócií prezradíme druhej strane svoje slabé stránky a ona to potom použije proti nám.
  • Emóciami zvyknú ľudia manipulovať, vyvolávať súcit alebo inak oslabovať racionálne jednanie a potom sa konflikt nevyrieši rozumne, ale v prospech manipulátora.
  • Keď emócie neprejavujeme, tak vieme myslieť, hovoriť a rozhodovať sa vecne.
  • Keď emócie neprejavujeme, druhá strana nás vníma ako zodpovedného a rozumného partnera.
  • Keď emócie neprejavujeme, tak aj druhá strana bude jednať pokojne.

Na všetkých tvrdenia niečo pravdy je (a o niečom sa dá polemizovať) a charakterizujú častú zlú skúsenosť ľudí s emóciami v konfliktoch. Rýchle stupňovanie emócií a konfliktu, neovládanie sa, stratu rozumnosti, zneužívanie emócií na manipuláciu alebo protiútok.

Ale posledné tri tvrdenia nie sú pravdivé alebo sa o nich dá aspoň veľmi silne pochybovať. Vysvetlíme si.

4 mýty o emóciách:

  1. Emócie sú na príťaž. Nie je pravda – emócie nám pomáhajú uvedomiť si na čom nám záleží, pomáhajú nám rýchlo rozhodovať, pomáhajú nám rýchlejšie rozumieť sebe aj druhým…
  2. V rozhovore sa dá byť neemocionálny – a tým pádom objektívny, rozumný, racionálny. Dobre, že sa ľudia o to snažia, ale vzťahový (emocionálny) rozmer medzi ľuďmi nie je možné odstrániť. Naopak, vzťahový rozmer, ktorý sa prejavuje práve cez emócie je podstatný k dobrej spolupráci, či vyjednaniu uspokojujúceho riešenia konfliktu.
  3. Keď emócie neprejavujeme, tak budeme vnímaní pozitívne, ako človek čo rozumne pristupuje k riešeniu. Je to práve opačne a mať kamennú tvár nepomáha. Človek bez emočných prejavov je vnímaný ako nepriateľský, arogantný alebo bez záujmu.
  4. Bez emócií budeme vedieť rozhodovať lepšie. Toto tvrdenie vychádza z omylu, že emócie nám pri rozhodovaní nepomáhajú. Pomáhajú, a v istých kontextoch pomáhajú výrazne. Ľudia, čo schopnosť prežívať emócie stratili (napríklad dôsledkom úrazu), by vedeli rozprávať o tom ako nekonečne dlho riešia iba takú jednoduchú vec, že čo si oblečú kým vyjdú z domu. A zložitejšie dilemy sú pre nich nekonečné peklo, pretože rozhodovať sa racionálne o všetkých pre a proti je nad naše rozumové schopnosti.

O podrobnejších argumentoch vyvracajúcich tieto mylné presvedčenia sa dočítate ďalej.

Niekoľko tvrdení o emóciách

Emócie vznikli postupne v evolúcii ako nástroj na rýchle vyhodnotenie situácie – som v bezpečí alebo v ohrození? Náš organizmus má na svojej periférii zmysly, ktoré slúžia na orientáciu v priestore. To je pekné, ale iba sa orientovať v priestore by nestačilo na prežitie – potrebujeme vysnoriť potravu a partnera na rozmnožovanie. To je tá príjemná časť života (obvykle). Okrem toho si potrebujeme chrániť holý život pred ohrozením – pred predátormi, nebezpečnými udalosťami alebo členmi rovnakého druhu, ktorí majú zálusk na naše samičky alebo zásoby potravín. Preto všetko, čo vnímame vyhodnocujeme – a emócie slúžia ako okamžitý signál. Keď uvidíme červené jablko cítime uspokojenie, keď ucítime pach hniloby – sme v strehu. Keď počujeme hluk, hneď sa krčíme a obzeráme. Keď sa nečakane zotmie, či blýska sme v strehu tiež.

A takto citlivo reagujeme aj na správanie druhej osoby – neustále vyhodnocujeme jej správanie a výsledok vyhodnotenia nám mozog oznamuje cez emócie. Ak by sme takéto vyhodnocovanie robili iba racionálne – analyzovali pre a proti, zvažovali výhody a nevýhody, predstavovali si jednotlivé varianty reagovania, a rozhodovali sa, ktorú možnosť si vyberieme – tak toto by nám trvalo bez emócií. Oveľa dlhšie ako táto dlhá veta. A v divokej prípade, čeliac potenciálnemu nepriateľovi by sme sa nemuseli v zdraví dožiť vyhodnotenia ohrozenia a rozhodnutia ako zareagujeme. (A podľa evolucionistov, ak sme pradávno mali nejakých racionálnych predkov, tak ich príroda vyhubila, pre pomalé reakcie. J)

V evolúcii ľudského druhu sme mali emocionálne mechanizmy spojené so zmyslami a potrebou prežitia už v čase keď sme ešte nevyzerali ani ako ľudoopy. Racionálna časť mozgu sa objavila v evolúcii človeka iba nedávno. Nečudo, že je taká slabá oproti limbickému systému (čiže emočnej časti mozgu. Ešte by sa hodilo vysvetliť miechu, limbický systém a kôru mozgovú.).

Emócie, myslenie a telesné reakcie sú tak hlboko prepojené, že neexistujú oddelene. Emócie sú prepojené s myslením tak, že nie je možné myslieť bez emócií a skoro nie je možné cítiť bez myslenia (pri silných emóciách sa naozaj racionálne myslenie vypína). Je však možné, že vnímame emóciu a nevieme s čím je spojená, vnímame telesnú reakciu (vyvolanú emóciami) a neuvedomujeme si emóciu. Neuvedomovanie si prepojení neznamená, že nie sú – sú niekedy slabé a častejšie sme sami k sebe málo citliví.

Emócie sú prepojené s ľudskými potrebami. Emócie slúžia na to, aby hlásili uspokojenie alebo ohrozenie našich potrieb – od príjemného pocitu sýtosti až po príjemné pocity, keď robíme niečo čo nás zaujíma. V celej škále ľudských potrieb od fyziologických, cez sociálne (majú ma radi, vážia si ma?), až po psychologické (robím, čo ma baví, dáva mi to zmysel?) sú práve emócie signalizátorom, či sú uspokojované alebo nie.

Emócie sú príčinou premien v neverbalite aj viditeľných fyziologických zmien (potenie, červenanie tváre a krku, tras rúk, rozšírenie zreničiek a podobne) a stojí nás veľa námahy, aby sme ich zakrývali. Práve viditeľnosť emócií v mnohých vonkajších prejavoch je dôsledkom toho, aký máme zložitý sociálny život. Aj preto sú na nás emócie tak veľmi viditeľné – pomáhajú nám v komunikácii. Pomáhajú nám orientovať sa v tom, čo cíti druhá strana a druhý človek vie rýchlejšie vyhodnotiť podľa našej neverbality, či sa hneváme alebo nie.

Prečo emócie v konflikte prejavovať?

Začnem tým, čím som skončil – že v konfliktoch je nevyhnutné si navzájom rozumieť. Emócie pomáhajú, aby sme vedeli odhadnúť a predpovedať správanie druhej strany. To je utilitárny cieľ. Je užitočné porozumieť emóciám aj vecnej stránke sporu, a prináša to nielen kvalitnejšie vecné výsledky, ale aj emocionálne uspokojenie (porozumenie druhému uspokojuje, uspokojuje aj keď nám porozumeli). Sme emočne nastavení tak, že porozumieť a byť porozumený spúšťa emocionálne aj hormonálne zmeny – oxytocín a dopamín pribúda, cortisol a adrenalín ubúda).

Porozumenie cez neverbálne signály – viditeľné prejavy emócií umožňujú, aby sme lepšie vedeli vnímať aké emócie prežíva ten s kým hovoríme. Tým sa zvyšuje porozumenie. Keď počujem ako mi manželka hovorí, že nechce, aby som zobral deti so sebou na kolotoč a vidím, že má doširoka roztvorené oči a potom si ich zakryje rukou, tak vidím, že „sa na to nemôže pozerať“ a že sa teda bojí. Samozrejme, že mi to okrem toho hovorí aj slovne – Bojím sa, že sa im niečo stane…, ale jej neverbálne reakcie vnímam a sú silným signálom, že má veľký strach. A keď ju presviedčam, že sa nemá čoho báť, tak ma presviedča späť a máva pri tom viac a viac rukami. Už viem, že sa nielen bojí, ale ešte sa aj na mňa hnevá.

Neverbálne signály spojené s emóciami prejavujeme spontánne a sú evolučne veľmi silne zakomponované do našej komunikácie. Medvede sa postavia na zadné, mačka sa otočí bokom a naježí chlpy, my ľudia začneme mávať rukami. Tieto signály slúžia na zväčšenie telesného priestoru, ktorý zaberáme. A podobne ako medveď či mačka, budením dojmu, že sme väčší ako protivník ho chceme vystrašiť. Aj preto, keď sme nazlostení, mávame rukami a pôsobíme agresívnejšie.

Neverbálne signály dávajú slovám vážnosť. Emócie pomáhajú cez neverbálne prejavy ukázať na čom nám záleží viac a na čom menej. Keď hovoríme o niečom hlasnejšie a gestikulujeme pri tom, vyzeráme že nám na tom záleží. Ak by sme pri tom mali ruky položené pokojne na kolenách – moc by nám to neverili. Chýbalo by v našom prejave to vzrušenie, ktoré cez gestikuláciu a hlasitosť prejavujeme. V konflikte tak dokážeme lepšie presadiť na čom nám záleží, lebo ľudia vidia a počujú, že nám o niečo dôležité ide.

Emócie sú nástroj vplyvu. Prejavovaním emócií vyvolávame emócie a tak máme väčší vplyv. Naše mozgy sú naprogramované zrkadliť emócie druhého a správať sa rovnako. Emócie prenášame, vyvolávame empatiu (emočný druh porozumenia) a zvyšujeme porozumenie a vplyv. Jasné, že racionálne argumenty a fakty majú svoju váhu a ovplyvňujú druhého cez logiku a racionalitu.

Emócie sú však tiež vplyvný nástroj. Je rozumné sa ho báť, keď s nimi nevieme narábať, tak ako je dobré sa vyhýbať výbušninám bez pyrotechnického výcviku.

Emócie sú však často podceňované napriek tomu, že majú výrazný vplyv v komunikácii. Ich vplyv nie je taký zjavný (lebo si ich nevšímame) ako keď povieme skvelý argument, ale pôsobia po celý čas rozhovoru. Keď sú emócie kultivované, prejavované vedome, regulujeme ich intenzitu a formu – sú skvelým nástrojom vplyvu.

Bojíme sa emócií a ich bumerangového efektu – emócie po sebe opakujeme, zrkadlíme ich navzájom. Náš hnev sa prenáša na druhého a jeho zasa na nás. Zabúdame však, že bumerangový efekt, zrkadlenie – sa dajú využiť aj pri pozitívnych emóciách.

Najviac sa bojíme divokých, nekontrolovaných, silných a negatívnych emócií – majú obrovský vplyv. Obvykle však nečakaným smerom, iným než by sme chceli, a jediné čo vieme predvídať je, že je to smer zlý a bolestivý. Týchto emócií sa bojíme oprávnene – ako stáda divokých koní, ženúcich sa proti nám.

Avšak každý, čo sa v koňoch vyzná, vie z dostatočnej vzdialenosti predvídať ich správanie a podľa toho sa bezpečne zachovať.

Podobne je to aj s emóciami.

Scroll to Top